Nedávno som telefonovala so svojím bratom. Len tak. Musím povedať, že v ostatnom čase je väčším iniciátorom spoločného rozhovoru práve on. Vie, že zažívame pomerne krušné chvíle s dokončovaním stavby, veď i on s rodinou sa zhruba pred jedným rokom nasťahoval do úplne zrekonštruovaného rodinného domu. Ponorení do zážitkov posledných dní a bežných problémov rodinného života sme počas telefonovania na chvíľu stíchli.

V kontexte tých našich rodinných žabo-myších manželských vojen, neobrúsených hrán, očakávaní a následných sklamaní som pocítila akúsi chvíľkovú bezmocnosť a malosť – prečo to v živote nie je jednoduchšie?! Kráčajúc chodníkom a hľadiac navôkol som zrazu uvidela mojich susedov z 5. poschodia. On niesol v jednej ruke nákupnú tašku a druhú venoval svojej manželke. Obaja majú dobre po 70tke, jeden bez druhého takmer nevychádzajú a vždy mi venujú úsmev i milé slovo (v prípade, že ideme s Melou spolu, objaví sa i iskra v oku a náhodné stretnutie sa vždy predĺži :D). Ani neviem ako, začala som o nich hovoriť môjmu bratovi.

Sú manželmi takmer 50 rokov, čo všetko spolu prežili netuším (zrejme toho nebude málo). Ale viem, vidím a cítim jedno. Prijali sa. Jeden prijal toho druhého bez nároku na nárok. Kráčajúc ruka v ruke po chodníku hovoria i v tichu. Chvíľami ma z pohľadu na nich až mrazí, ale v tom najlepšom slova zmysle. Dokonalý obraz odovzdania sa. Pri jednej prechádzke som sa rozhodla do tohto obrazu vstúpiť a svoje idealizujúce predstavy o nich oprieť o skutočný život. Dozvedela som sa, že majú dve deti, boli učitelia a život ich potrápil v rôznych podobách. Tá posledná je najťažšia. Ona má už 15 rokov rakovinu. Spontánne mi vraví: “Môj manžel chodí na každé jedno vyšetrenie so mnou, ja už to ťahám len kvôli nemu!”. Vybehli mi slzy a neubránila som sa  mimovoľnému objatiu. On ju doplnil a vraví: “Veď nám už nič netreba, už len, aby sme boli spolu”.

S bratom sme si povzdychli, s jemne trasúcim hlasom som len dodala, že snáď i v našich manželstvách smerujú všetky tie hádky, malé i veľké vojny či očakávania len k jednému – ku tomu, aby sme svoju polovičku prijali aspoň tak, ako prijímame seba a potom sa už len tešili zo vzájomnej prítomnosti. Brat sa pousmial.

Občas by som chcela preskočiť čas, prijať múdrosť mojej šedivej hlavy z budúcnosti a vrátiť sa späť. Nejde to! Ale čosi predsa len ide, o tej múdrosti môžeme veľa počúvať skrz skúsenosti a prežité roky od našich rodičov, starých rodičov či len tak, od našich susedov. Verte mi, nie je to stratený čas!

Vaša Vera

(žena, manželka a matka :))

PS1 – v čase, keď som písala tieto riadky som ani netušila, že článok bude publikovaný 1. októbra, ak by ste nevedeli, tak október je venovaný úcte starším. A viete čo, ja na tie náhody moc neverím, cítim, že je to všetko nejako krásne zariadené.

PS2 – máte aj Vy nejaký podobný zážitok? Napíšte nám, veľmi sa potešíme :). A všetkým ešte krásny deň!

 

 

Ako si vybrať pracovnú dosku do kuchyne - časť prvá!
Vitajte v Aďkinej novej kuchyni - časť tretia
1 odpovedať
  1. Jana
    Jana hovorí:

    Jemne šedivé jesenné ráno – jemne ponuré myšlienky pri vstávaní po tme a potom tento blog plný teplých múdrych slov a opäť viem prečo som vstala, prečo a kam chcem ísť…..ďakujem

    Odpovedať

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *