Dôležité momenty, v ktorých prichádza jasný odkaz (súčasným jazykom by som mohla napísať i „message“). Občas sme im otvorení a občas ich len rýchlo zmetieme zo stola. Zo svojej vlastnej skúsenosti môžem povedať, že ono načasovanie je veľmi dôležité.

Sobota večer, pár minút po ôsmej… Stála som v kuchyni, umývala riad, odbiehala každú chvíľu k Mele (uisťujúc ju, že je všetko v poriadku, že som hneď vedľa, že ju ľúbim) a zas sa vracala k bežným povinnostiam. Unavená, plná negatívnych myšlienok smerujúcich od praktickej stránky stavby (mnohí už viete, že s manželom staviame domček) až k citovému vyprahnutiu, ktoré sa dá porovnať k bodu „0“. Rozhodli sme sa, staviame, budujeme, vychovávame a nestíhame sa ľúbiť (alebo aspoň si to v malých okamihoch pripomínať, sme veľmi unavení a uponáhľaní). Je to jeden z tých pocitov, v ktorých by som sa i chcela vyplakať, ale ani tie slzy mi akosi nejdú… Stojím, umývam riad a čakám na zázrak.

Z rádia sa ozve hlas Martina Hanusa. Otvára Sobotné reflexie (relácia SRo) a víta svojich hostí. Sú to rodičia, resp. zástupcovia dvoch výnimočných rodín. Jednu zastupuje mama – Vierka a druhú otec – Jozef. Začínajú hovoriť… A ja zas odbieham, už asi 10x za Melou, aby som ju pohladila a uistila, že som. Vraciam sa do kuchyne. Vierka je matkou dievčatka Dorotky. Dorotka má dawnov syndróm. Jozef je otec Mareka a má autistického syna. Zrazu, ani neviem ako, sa zbavujem všetkých povrchných a negatívnych emócií, prestávam sa sústrediť na seba a na svoj „akože ťažký a unavujúci život“. Počúvam príbehy dvoch rodín, ktorým prišli do cesty nečakané prekvapenia a formujú ich životy novým smerom.

Hovoria pokorne, vyrovnane a s obrovskou láskou. Spomínajú si na momenty, v ktorých sa dozvedeli o diagnózach svojich detí, na momenty akceptácie, na momenty ich vlastného „znovunarodenia sa“. Obidvaja sa veľmi spontánne zhodli na tom, že ich deti sú obrovským darom do ich životov, že ich spomalili a navrátili k tomu dôležitému a podstatnému – k vzájomnej láske a trpezlivosti. Počúvam, tečú mi slzy po lícach (tie slzy, ktoré som ešte pred niekoľkými minútami nedokázala nájsť). Ich reflexie sa ma dotkli tak zblízka a s takou láskou, že som zrazu pocítila obrovskú vďaku. Vďaku za všetko, za Petra a Melu, za zdravie, za dom, ktorý môžeme stavať, za hnev, ktorý sa vždy prerodí v uzmierenie, za pocit bez emócií (tzv. nuláč) ústiaci k tak potrebným slzám. Predovšetkým za ľudí ochotných o svojich osudoch hovoriť a tak dodávať silu tým, ktorí ju potrebujú.

Odchádzam z kuchyne, Mela ešte stále nespí. Kráčam k jej postieľke, nie preto, aby som ju po stýkrát uistila, že som a ľúbim ju… Ale aby som ju zobrala do náručia, ľahla si vedľa nej a nemusela hovoriť, veď oveľa dôležitejšie ako moje slovo je hlas a tlkot môjho srdca, ktorý bude počúvať pri zaspávaní.

Vaša Vera

(žena, manželka a matka :-))

 

PS1 – áno, viem, že to zrejme znamená, že takto budeme zaspávať najbližšie roky :).  Ale možno i tento (občas časovo náročný rituál) bude v obraze rokov to najkrajšie spomalenie v utekajúcich dňoch… to spomalenie, ktoré nám nikdy nikto nevezme. PS – líhali/líhate ste si do postele so svojimi deťmi i Vy? Aký z toho máte pocit? Napíšte mi, poteším sa :).

PS2 – ak by ste sa chceli dozvedieť viac, tak hosťami relácie boli Vierka Vlčková (o jej dcére bol natočený dokumentárny film s názvom „Niečo naviac“) a Jozef Bednár, ktorý je autorom 2 publikácií na tému autizmu.

 

 

 

 

Nikola Rafaj "Do každej jednej torty vkladám seba, každá je originál"
5 dizajnovo nadčasových kombinácií v kuchyniach!
0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *