Neobyčajná, slobodná, otvorená a plná nádherných farieb v duši i v šatníku – Nikola Rafaj! Je ženou, manželkou, matkou i autorkou vlastného konceptu “ART pečenia”. Jej úprimný a spontánny úsmev je nákazlivý. S manželom Michalom a dcérou Milou býva v Novej Dubnici. A i keď to nie je jej rodisko, v priebehu niekoľkých mesiacov sa zoznámila takmer so všetkými navôkol. Novú Dubnicu prijala do svojho srdca a ona jej na oplátku ponúka, ako sama hovorí: “rodinnú atmosféru malého mesta, milých ľudí a najlepšiu zmrzlinu na svete”!

Keď sa teraz obzrieš späť do minulosti a predstavíš si, čo všetko Ťa smerovalo ku tomu, aby si začala piecť, čo to bolo?

Ono to všetko prišlo postupne. Ak sa vrátim v čase, kdesi do mikro začiatkov nášho vzťahu s Miškom, do Bratislavy – tak sa vrátim do obdobia „hľadania práce“. Tento čas bol vzácny a spája sa s legendárnym bytom V71 (smiech), kde sme sa naozaj často stretávali s našimi priateľmi a užívali si spoločný čas. Pripravovala som veľmi často jedlo, hlavne večere. Už v tom čase som sa začala pohrávať s myšlienkou robiť v gastre. Toto boli asi prvé reálne dotyky s kreatívou a jedlom, ktoré ústili do pocitu, že ma to naozaj baví. Neskôr som začala pracovať pre firmu Samsung – čo bola absolútne nekreatívna sféra a pri mojej osobnosti môžeme všetci tušiť, ako to dopadlo (smiech). A tak prišlo druhé obdobie „hľadania práce“. V tomto čase sa zrejme spojili všetky dobré sily navôkol – môj Miško práve finišoval logo a celú vizuálnu identitu pre jedno lokálne bistro v Trenčíne – Fork Season. Jeho majiteľka, Maja, v tom čase hľadala svoju pravú ruku. Slovo dalo slovo a my sme sa naozaj stretli.

Aký to bol pocit, ísť na pracovný pohovor v oblasti, ktorú človek nikdy nerobil, ale predsa cíti, že ju má v duši?

Bol to veľký rešpekt, uvedomovala som si, že to vôbec nie je jednoduché. Napriek tomu sme si spolu úplne sadli a cítili sme, že to bude dobré. Ja som si to naozaj vysnívala. Akurát, Maja mala jednu podmienku, a to aby som v bistre piekla aj torty. To bola obrovská výzva, pretože u nás doma sa vôbec nepieklo – jedine babka, s ňou som si odžila nejaké to pečenie. Trošku ešte mamina sestra. Doma vôbec nie. Ale ja som človek, ktorý miluje výzvy a tak som do toho šla.

Ako si spomínaš na začiatky vo Fork Season?

Smiech! Moja úplne prvá práca bola – umývanie okien. Ale samozrejme, to bolo spojené s otvorením bistra, takže som si prešla asi všetkým. Umývaním riadu, každodenným vydávaním jedla, obsluhovaním, varením. Boli sme veľmi malý tím, štyria/piati ľudia. Poobedia som sa už venovala svojej práci a kulinárskej kreatíve (úsmev). Mala som na starosť vždy jedno jedlo a dezerty. Tiež som sa starala o online komunikáciu a marketing na Facebooku a Instagrame.

Aké boli tvoje prvé dezerty?

Väčšinou to boli dezerty na princípe rôznych cheesekakeov, tartov, ľahké krémovo-ovocné dezerty. Inšpirovala som sa navôkol, no vždy som pridávala hlavne svoje nápady, doladenia, dochutenia.

Všetky tieto prvé dotyky sa snúbili s tým, že ste spolu s Miškom odišli z Bratislavy, mám pravdu?

Áno, presťahovali sme sa do Novej Dubnice. Miško tu vyrastal a žil, čiže pre neho to nebola žiadna zmena. Akurát pre mňa to bol krok, o ktorom som netušila, čo bude v skutočnosti znamenať. Ale riskla som to a je to super (smiech).

Usmievam sa a len dodávam, že ma to vôbec neprekvapuje. Úprimne, neviem, či je na Zemi nejaké miesto, kde by si sa necítila svoja. A zrejme to vôbec nie je o tých miestach, ale o nastavení človeka, či?

To veľmi rada počujem (úsmev) a súhlasím. Ja som vždy bola veľmi prispôsobivá. Síce som odjakživa žila v predstave, že budem žiť v nejakom veľkom meste… milovala som chodiť do divadiel, na večierky, párty či rauty – aj som si to dosť užila, najmä v čase, keď som žila v Bratislave a robila v Luxury, čo je pomerne známy butik na Laurinskej (international high fashion – Bratislava, poz. autorky). Ale časom som prišla na to, že to úplne nie je môj životný cieľ. Aj preto som začala hľadať inú pracovnú oblasť.

Nová Dubnica prináša a ústi v Tvojom živote nielen k zrodu pracovnej zmeny, ale čiastočne i životného štýlu a budovania si rodinného zázemia. Je to tak?

Tak postupne asi áno. Keď sme prišli do Dubnice, s Miškom sme boli stále partneri. Ja som vo Fork Season strávila čosi cez 2 roky. V tomto čase sme sa s Miškom i zobrali, podotýkam, nemuseli sme sa (smiech), akože fakt sme sa zobrali z lásky. S Miškom sme nič neplánovali, obidvaja milujeme cestovanie, spoznávanie kultúr, nových zemí a jedlo. Spočiatku sme si mysleli, že budeme chovať len psov (aktuálne sú súčasťou rodiny Lilianka a Zorka, poz. autorky) – smiech. Ale asi po dvoch rokoch som otehotnela, veľmi sme sa tešili. Mne sa začal úplne nový život. Absolútne som sa ponorila do materstva, Mila je pre nás celý vesmír.

Tak krásne si ukončila myšlienku, že ak by som Ti v tejto chvíli mala dať nejaký titul, tak jednoznačne ten najdôležitejší a najvýznamnejší zo všetkého povedaného je – MATKA.

Určite áno, ja som 24/7 matka. V prvom rade. Naozaj. Aj kvôli tomu, že môj Miško má silnú reumu (bechtierevova choroba) a ja musím byť v mnohých fyzických aktivitách i mužom. Čiže všetky ťažké veci a narábanie s Milou je na mne. Po tejto stránke je to extrémne náročné. Niekedy som naozaj tak unavená, že si vravím, na čo ešte vôbec pečiem. Ale potom si uvedomím, že je to jednak relax, forma mojej sebarealizácie a kontakt s vonkajším svetom. Je to pre mňa ako osobu veľmi potrebné.

V celom spomenutom kontexte je príjemné počuť, že i skrz neľahké dni a situácie prichádza pre Teba ten čas, v ktorom nachádzaš relax. Kedy presne prišli prvé torty?

Ešte v čase, keď som pracovala s Majou, začali sme piecť na zákazku, na rôzne oslavy. A to boli moje prvé „naozajstné“ torty. Veľmi ma to začalo baviť. Vždy som chcela a mala som potrebu robiť niečo kreatívne. Celý život som hľadala, čo by to malo byť. Napríklad, 11 rokov som tancovala, môj otec je hudobník, aj k hudbe mám blízko. Tanec som opustila, ale chýbalo mi niečo, v čom by som sa realizovala. Hľadala som tú správnu oblasť, najskôr to bola móda – ale tam som sa úplne nenašla. Ak by som hovorila o sebe, individuálne, tak ma móda baví, ale ako koncept sebarealizácie to nie je pre mňa. Časom si ma vlastne tie torty našli samé.

Spomenula si, že v podniku Fork Season si zostala 2 roky, čo nasledovalo potom?

Vo Fork Season sa zmenil majiteľ aj názov. Vznikla „Naša Reštaurácia“. Počas tejto etapy som mala obdobie, že som i chcela odísť, ale nakoniec som zostala. Bolo to dobré rozhodnutie, lebo som sa tam ešte viac naučila. Predovšetkým, ako funguje real gastro biznis na Slovensku, aká je to neľahká a náročná práca. Pracovala som viac v kuchyni, mala som omnoho väčšiu zodpovednosť za chod podniku, aj za jedlá a za samotný servis a obsluhu. No a v neposlednom rade som sa začala viac a viac aktívne venovať pečeniu – pribúdali zákazníci. Inšpirácie som hľadala všade, cez foodblogy, sociálne siete, youtube kanál – bola to všetko ale moja cesta, moja voľba. Aplikovala som metódu pokus-omyl (smiech), chvalabohu, môžem povedať, že vo väčšine prípadov som bola viac úspešná ako neúspešná. Čo bolo pre mňa obrovskou motiváciou, lebo som videla, že sa mi to darí a zrejme to robím dobre. Odozva tomu tiež nasvedčovala.

Niekedy v tomto čase sa začína meniť Tvoj rodinný život, na jednej strane sa rozbieha pečenie krásnych toriet a na druhej strane začína rásť pod Tvojim srdcom nový život, ako sa všetky tieto aktivity spoločne spájali?

Z „Našej Reštaurácie“ som odišla v 5. mesiaci. Prakticky môžem povedať, že poslednú tortu pred pôrodom som upiekla v 9. mesiaci (vďaka tomu, že som mala úplne bezproblémové tehotenstvo) a prvú asi 1 mesiac po narodení Mily (smiech). Mám ale jednu podmienku, nikdy to nesmie byť na úkor Mily, že by som ju niekde „odložila“, ja som predovšetkým s ňou, venujem sa jej celý čas. Čiže pečenie je pre mňa práca, ale len v mojom voľnom čase, ktorý mi ostáva pri Mile. Všetko musí mať svoj harmonogram. A zrejme i to materstvo ma veľmi ovplyvnilo. Mám pocit, že tie torty, ktoré pečiem dnes sa zrodili do aktuálnej podoby práve v čase po pôrode. Torty, ktoré som piekla pred pôrodom boli viac o hľadaní cesty, boli viac mainstreamové. Ja som ale cítila, že potrebujem nájsť svoju cestu, môj vlastný rukopis. Potrebovala som preniesť seba do svojej práce. Byť iná a originálna, presne ako som v bežnom živote. Samozrejme, že si rada pozriem svetové trendy, práce iných cukrárok, ale moje torty sú vždy moje. Do každej jednej torty vkladám seba, každá je originál a môžem povedať, že som ešte neupiekla dve rovnaké torty.

Ako chutia Tvoje torty?

Môžem odpovedať slovami môjho Miška, ktorý ich dlho len pozoroval z diaľky. Keď som piekla. Vždy videl výsledný efekt, ale neochutnával – pretože som mu z torty nemohla odkrojiť. Časom som, samozrejme, upiekla tortu i na našu rodinnú oslavu, a keď ju ochutnal tak sa vyjadril veľmi spontánne, až nepublikovateľne (smiech), že tá torta je po…, neskôr, že sú vynikajúce všetky (smiech). Fungujem na princípe, že vždy, keď tortu odovzdávam, poviem mojim zákazníkom, že by ma potešilo, keby mi napísali feedback, nech je akýkoľvek. Prisahám, že nikdy nebol negatívny, práve naopak. Často dostávam správy typu „bola to naša najlepšia torta v živote, už sa tešíme na ďalšiu“, z čoho úprimne veľakrát odpadávam a nechápem tomu, ale všetko to prijímam s najväčšou pokorou a vďačnosťou v srdci. Milujem čerstvé ovocie, slaný karamel, karamelizované oriešky, v mojich tortách sú ovocné coulis, ale aj rôzne moje tajné prekvapenia. Všetko si pripravujem sama. Dôležité je ale vedieť, ako všetky tie chute správne prepojiť a vyladiť, to ma na tom najviac baví. No dobre a ešte samotná dekorácia. To je vrchol celého procesu :).

Pečieš veľa? Musíš zákazníkov i odmietať?

Môžem povedať, že už mám svoju klientelu a je naozaj z celého Slovenska. Je len veľmi, veľmi málo zákazníkov, ktorí sa nevrátia, takmer všetci sa ozvú pri ďalšej rodinnej oslave alebo akejkoľvek príležitosti. Piekla som už na výročia partnerského stretnutia, na oslavy svadobných výročí, na narodeniny, rôzne rodinné príležitosti, pečiem aj na svadby, dokonca som už piekla aj na zásnuby, no najčastejšie sú to práve tie oslavy narodenín. Sú chvíle, keď musím zákazku odmietnuť, ale je to len veľmi ojedinele. Väčšinou vždy nájdeme spoločný kompromis.

Popri tom stíhaš i komunikáciu na sociálnych sieťach, máš vskutku krásny profil na instagrame, ako sa to dá?

Smiech. Tak práve teraz to veľmi zanedbávam, lebo to nestíham. Hlavne teda tie torty. V tom mám najväčšie resty. Musím sa zlepšiť. Mám také obdobia, že to všetko ide samo, ale keď sú náročnejšie dni, tak to odkladám a neostáva mi energia nazvyš a zrovna teraz sa toho nazbieralo neúrekom.

Aké boli Tvoje najväčšie investície na začiatku práce?

To viem jednoznačne, kvalitné ráfiky na pečenie korpusov, dobrý mixér, rúra na pečenie a chladnička. Toto je absolútny základ. Ostatné sa dá postupne dokúpiť.

Ako vidíš svoje torty v horizonte blízkeho obdobia?

Do budúcna určite snívam o tom, že otvorím svoje malé štúdio. Bude to výrobňa, v ktorej si vytvorím absolútny komfort pre prácu a tiež príjemný priestor pre všetkých, ktorí tam za mnou prídu.

Ešte mi na um zišla posledná otázka, čo by si poradila všetkým, ktorí cítia, že by chceli začať s nejakou kreatívnou oblasťou?

Myslím, že to najdôležitejšie je mať pripravený „balík“, nejde len o samotný produkt. Každá moja torta je originál. Každú robím tak, ako by bola pre mňa. Som absolútny detailista a perfekcionista. Všetko na torte aj v torte má svoje miesto. Tak ako pristupujem k samotnému procesu pečenia, pristupujem aj k mojim zákazníkom. Nejde len o výsledok, v mojom prípade o tortu – veď torty dnes pečie veľmi veľa ľudí, ale o to, čo všetko v tom výslednom balíku ponúkame. Každý jeden zákazník, bez rozdielu, je pre mňa originál a je jedinečný. Dôležitá je preto pre mňa komunikácia, individuálny prístup, absolútna láska k tvorbe a v neposlednom rade samotné odovzdanie torty, kedy sa konečne môžem s mojimi zákazníkmi vidieť zoči-voči. Každá jedna torta je pre mňa špeciálna – je o emócii, odkaze, ale hlavne o príbehu, ktorý za ňou je.

Veľmi pekne ďakujem a držím Ti palce, aby sa Tvoje torty všetkým spájali nielen s vizuálom, chuťou, ale i, ako si sama povedala, s krásnou emóciou.

 

BIO

Nikola Rafaj

Vyštudovala odbor estetika na Filozofickej fakulte PU v Prešove. Pracovala v oblasti módy a food and beverage. Zhruba 5 rokov sa aktívne venuje pečeniu dezertov a toriet. Vytvorila vlastný koncept ART toriet pod značkou jej vlastného mena.

 

 

 

 

Prečo je biela farba v kuchyniach nadčasová!
O reflexiách alebo ako nezabúdať na to podstatné!
0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *