Stretli sme sa v bratislavskom Starbuckse! Lepším miestom by bola snáď len kuchyňa celej rodinky Macinskej, no v čase nášho rozhovoru sa už všetci členovia rodiny aktívne zúčastňovali rekonštrukcie kuchyne (a nielen). Kávu milujem a mama 8 detí, Nika, si ju v ostatnom čase tiež vychutnáva: „Dlho som kávu nepila, začala som asi pred pol rokom. Veď ako by som aj mohla, bola som skoro stále tehotná“ (úsmev). Spontánnejšie, uvoľnenejšie a príjemnejšie otvorenie nášho rozhovoru som si ani nemohla predstaviť. Po tejto vete som som si bola istá, že ma čaká veľmi príjemný a milý čas. Nuž, poďme nahliadnuť do sveta mamy 8 detí a do jej kuchyne!
Keď teraz v tejto chvíli poviem „kuchyňa“, aká je Vaša bezprostredná predstava?
Kuchyňa. Kuchyňa…! Prvá predstava. Moja úplne že prvá predstava? Musím sa zamyslieť… (úsmev). Moja prvá predstava je hneď ráno pripraviť desiatu deťom do školy :D.
Niet teda pochýb, že sa Vám kuchyňa spája predovšetkým s rodinou.
Úplne jednoznačne. Rozmýšlam nad tým, či som ja vôbec varila predtým, než som sa vydala a mala deti. Nemala som kde, moja prvá kuchyňa bolá tá, ktorá sa mi spája s manželom a mojimi deťmi.
A ak by sme sa vrátili ku tej prvej kuchyni vo Vašom živote, tej z detstva… Aké máte na ňu spomienky?
Tá kuchyňa… ešte pred mojou rodinou? Kuchyňa u nás doma? Hmm (zamyslenie). Som si normálne teraz vybavila kuchyňu, akú mali naši u nás v byte, v čase, keď som tam ešte bývala. Bola to taká stará socialistická kuchynská linka. Kuchyňa bola úzka a malá. Veľmi malá. Takže moja predstava je v zásade taká, že sa mi vôbec nespája s tým, ako si kuchyňu predstavujem dnes, čo by som chcela, alebo čo očakávam od tohto priestoru. V byte, v ktorom sme bývali s rodičmi, to bola taká samostatná uzatvorená kuchynka, kde nebol priestor ani len na stôl. Boli sme tri sestry, doma nás bolo päť. A popravde sme sa tam o seba doslova podkíňali, nebolo sa tam kde pohnúť. Doma som vôbec nemala pocit, že kuchyňa je miestom, kde je možné užívať si spoločný čas. Mama varila naozaj dobré jedlá, ale mne predsa len chýbal ten ďalší rozmer. Zrejme, ako som dozrievala a budovala si svoju domácnosť a domov, tak mne sa veľmi žiadalo, už v našom prvom spoločnom byte s mojím manželom, aby to bol priestor, v ktorom sa naozaj žije. Je to vyslovene srdce domu, tak to vnímam. No a to som doma v rodičovskom byte nemala.
S priestorom prvej spoločnej kuchyne, ktorá, ako sama spomínate, bola určená na „pulzovanie, bytie, žitie“ prichádzajú i prvé kulinárske skúsenosti. Aké boli? Aké bolo Vaše varenie v prvej spoločnej kuchyni?
Tak, bola som stále na telefóne a pýtala som sa: „Mamiii, ako sa robí toto? a „Mamiii, ako sa robí hento?“ (smiech) No a zobrala som si mamine recepty, lebo ako som už povedala, mama varila dobre. Samozrejme časom sa to všetko mení. Recepty sa tiež prispôsobujú zdravšej výžive i potrebám mojej rodiny.
Varí i Váš manžel?
Hmm (premýšlanie). No, chcela som povedať, že nie… (pauza) No, nie! (smiech).
Tak po miernom váhaní zaznela predsa len jasná odpoveď. Znamená to, že v kuchyni ste šéfkuchárkou len Vy alebo Vám už aktívne pomáhajú i deti?
Dlhé roky som varila len ja. Ale teraz už naozaj preberajú štafetu decká. Najstaršia dcéra, má 19 rokov, a ešte chvíľu s nami býva doma. Teraz už varí i ona. A to si nesmierne užívam, keď uvarí niečo také špeciálne, ona je… ona je úplne úžasná. Mňa to vážne fascinuje, dokáže variť i piecť bez receptov, vymýšľa si. Pozrie sa, čo máme doma a urobí z toho také jedlo, že ja občas vážne nechápem. Pre mňa to je obrovská radosť, že si môžem večer sadnúť ku stolu a mám prestreté so slovami: „Mami, navarila som pre nás dve“. Naozaj si to užívam. Je pravda, že aj tí ostatní už začínajú. Zvládnu uvariť či pripraviť si pre seba jedlo – neviem, či by som mala povedať už „variť“, ale prichystajú si. Ďalšia dcéra, tá má 13, tiež sa už aktívnejšie zapája a dokonca dokáže uvariť nedelný obed pre celú rodinu. Vo svojom veku je veľmi šikovná! Má svoje obľúbené recepty a postupne sa zdokonaľuje.
A teraz sa nemôžem nespýtať, aké je Vaše najobľúbenejšie jedlo v celej rodine?
To nemôžem povedať (smiech). No, dobre… Je to jedlo, ktoré sme tak často pripravovali, že chvíľami naň už vážne nemám chuť. Dlhé a dlhé týždne sme mali snáď každú sobotu tzv.: „sobotné jedlo“, sú to na prírodno pečené kuracie prsia, veď kto by ich pripravoval inak ako v rúre pre 10 ľudí, zeleninový šalát a žemle – boli to také naše upravené hamburgery.
Nuž, možno ste práve inšpirovali mnohých čitateľov a „sobotné menu“ nielen pre početné rodinky je hotové 🙂. Premýšľam nad tým, ako ste celú tú kreatívnu i praktickú prípravu jedál zvládali pre svoju rodinu v čase, keď ste na to boli celkom sama?
Akože, reálne to bolo asi 15 rokov. Či sa to dá zvládnuť (úsmev)? Určite! Veď žijem, snáď vyzerám aj celkom normálne (smiech)! Ale áno, každý deň som varila, pretože doma boli vždy nejaké deti, pre ktoré som jedlo pripravovala. Dokonca sme skúšali viaceré varianty. Boli také roky, že staršie deti nechodili na obedy, ale obedovali doma. Mám za sebou naozaj krušné roky v kuchyni. Aj preto sa úprimne teším, že mi moja dcéra povie, že navarí. Je to pre mňa veľmi príjemné. Ešte ma poteší, keď navarí môj manžel, ktorý teda nevarieva. Jeho príprava jedla je pozvanie do reštaurácie, vtedy hovorieva, že „ocinko navaril“ :D.
Spomenuli ste, že kuchyňa je pre Vás otvorený priestor pre život. Aká bola tá pôvodná kuchyňa ešte pred premenou?
Naša kuchyňa, snáď sa nepletiem, má rozmer asi 4×2 metre a bola tam naozaj len kuchynská linka. Nemali sme v kuchyni stôl, nezmestil by sa tam, možno len v prípade, že by sme mali menšiu kuchynskú linku, ale i tak by to mohol byť stôl maximálne pre 4 ľudí, čo je pri počte členov našej rodiny nereálne. Bol to teda len pracovný priestor, ktorý bol od obývacej izby oddelený priečkou. Práve tá mi prekážala a veľmi som túžila otvoriť priestor a prepojiť život v týchto miestnostiach. I keď mi mnohí ľudia napísali, prečo to chcem urobiť, som úplne presvedčená, že to bolo to najlepšie riešenie. Cítim, že sa to tak vyvíja. Do domu, v ktorom žijeme sme sa presťahovali pred 15 rokmi a za tento čas sa mnohé zmenilo.
Aké boli Vaše predstavy a túžby spojené s novou kuchyňou?
Asi prvou túžbou bolo otvorenie priestoru kuchyne a obývacej izby, ako som už spomenula. Tiež som veľmi túžila, aby som rúru na pečennie nemala v spodnej časti linky, ale niekde v praktickej a pohodlnej výške, kde sa nebudem musieť zohýňať. Vačšina našich rodinných receptov je priamo spojená s pečením, čo je praktické i pohodlné pre našu veľkú rodinu. Nie všetko sa dalo zakomponovať do novej kuchyne, pretože sme predsa len limitovaní priestorom, ale budem mať väčšiu chladničku, na čo sa veľmi teším. No a veľmi som chcela, veľmi som túžila po bielej linke – originál bielej, jednoduchej a zároveň dizajnovej linke. Sama neviem, čo som ja robila pred 15 rokmi, že som si vybrala ten dekor-buk. Vlastne viem, práve som si spomenula, že moji rodičia mali v byte takmer všetko biele a ja som sa už na to nemohla pozerať (smiech). „Prepáč mami“! No, ale vidíte, vrátila som sa k bielej. Cítim, že biela je nadčasová a bude kombinovaná s betónovou stenou. Tiež som sa rozhodla, že nebudeme mať horné skrinky.
Z Vašich slov je úplne jasné, že ste žena kreatívna, vnímajúca krásu všade navôkol, hľadajúca múdre, udržateľné (nielen v móde) i praktické riešenia. Ako sa Vám podarilo prepojiť novú kuchyňu s obývacím priestorom?
Moje riešenia sú minimalistické. Veľmi výrazne. Mala som predstavu sivej, bielej a dreva, ktoré to trošku oteplí. Ale teraz sa chystám úplne vyblázniť v priestore schodiska. Podlaha bude v celom priestore bielený dub. Tento čistý priestor chcem oživit narušením tejto jednoduchej línie – bude to zaujímavý a bláznivý obklad na schodisko. Schodisko ako taký solitér v minimalizme a jednoduchosti.
Už pri počúvaní je to veľmi zaujímavá kombinácia, verím, že sa s nami všetkými podelíte o výsledok. A tiež verím, že sa nám ešte podarí stretnúť, možno i vo Vašej novej kuchyni, v srdci Vášho domu, kde si vychutnéme spoločnú kávu.
Určite sa rada podelím a v novej kuchyni Vás privítam.
BIO
Nika Macinská
Je žena, manželka, mama 8 detí, podknikateľka a zakladateľka módnej značky Imani (udržateľná móda). Je autorkou knihy “Ako dať deťom to, čo naozaj potrebujú” a autorka kurzov i workshopow na tému zvládania emócií detí.
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!